Vektory dialógu:

OD INŠPIRÁCIE K TVORIVÉMU PROCESU

(umelecko-odborná reflexia tvorivých východísk a stratégii vznikajúceho performatívneho diela)

Autor textu: Juraj Korec

Tento text približuje niektoré úrovne tvorivého procesu pri vytváraní konceptu, námetu a výslednej work in progress prezentácie titulu Vektory dialógu, ktorá sa stala náčrtom, predlhou a kostrou pre vznikajúcu tanečnú performanciu Turn the corner. Pre ukotvenie umelecko-odbornej reflexie zachytávajúcej tvorivý proces jedného tanečného umelca ním samým v kontexte tvorby diel súčasného tanca, je potrebné v krátkosti načrtnúť zaužívané postupy, stratégie a súčasné estetické tendencie v tejto umeleckej oblasti.

KONCEPTUÁLNY TANEC A NETANEC

Široká škála individuálnych prístupov v tvorbe a prezentácii súčasného tanca prináša polemiku, či je vôbec možné tento umelecký druh uchopiť ako jednu kategóriu. Pri jeho reflexii to sťažuje aj mnohorakosť a pochopiteľná nejednotnosť slovníka používaného v umeleckej praxi. Ten sa líši v závislosti od individuality a jedinečnosti prístupu každého tvorivého tímu. Pri špecifických, často unikátnych tvorivých postupoch a stratégiách, ktoré sú tanečným umelectvom skúmané telesne/telom a jeho pohybom (z angl. movement research), sú sprostredkovanie zážitku slovom a tvorba slovníka len procesom zrkadliacim už vznikajúce. Samozrejme, mnohokrát niečo vyslovené spätne ovplyvňuje vznikajúce.

Bojana Cvejić vo svojej publikácii Choreographing Problems. Expressive concepts in European Contemporary Dance and Performance (2015) vníma umeleckú prax v súčasnom tanci ako filozofické bádanie, ktoré využíva jazyk telesnosti. Opiera sa o postštrukturalizmus  a fenomenológiu, filozofické smery, ktoré upriamujú pozornosť na non-binárnu a telesnú podstatu našej existencie. Pre filozofiu je pre zachytenie myšlienkového procesu skúmania sveta a nás v ňom nástrojom slovo. To sprostredkuje myšlienky filozofov či filozofiek. V súčasnom tanci je predmetom a zároveň nástrojom skúmania telo a jeho pohyb, telesné vnímanie a vteľovanie rôznych situácií či udalostí. Telo sa v takomto procese stáva aj telom znakovým. Nuansami svojej expresivity necháva vznikať významy, ktoré sú prítomné v okamihoch stávania sa (niekým, niečím ďalším a novým) a strácajú sa so zánikom konkrétnej situácie, v ktorej sa telo ocitlo. Efemérnosť, ale aj ambivalentnosť jazyka tela, tak sťažujú zachytenie významu/znakovosti tela. Slovo, ktoré vchádza až ako druhotný nástroj zachytáva nejakú časť tohto procesu, nie však celú. Akokoľvek, autor využíva práve slovo pre reflexiu vlastnej umeleckej praxe a predchádzajúcimi myšlienkami poukazuje na limity takejto snahy.

Performatívny obrat v súčasnom tanci spôsobil v ostatných troch dekádach zrodenie postchoreografického tanca. O tanci, ktorý sa zrodil po rozpade choreografie píše v stati Dance after Choreography (2018) aj teoretička umenia RoseLee Goldberg. Pojmy konceptuálny tanec a netanec (z fr. non danse) charakterizujú tie tendencie v súčasnom tanci, ktoré sa vzdialili od estetiky tanečného pohybu k estetike performancie konceptualizovaním každodenného pohybu tela. Tanečné telá komunikujú sociálno-politickú kritiku a idey telesno-pohybovými situáciami, v ktorých je amplifikovaná ich žitá prítomnosť. Upriamenie pozornosti recipienstva na performatívnu prítomnosť aktérstva a jeho transformáciu sa často stáva najvýraznejšou estetickou črtou týchto diel. Ak by autor vlastnú tvorbu zaradil ku konkrétnym tendenciám v súčasnom tanci, tak by to boli práve vyššie spomenuté. Prácu na koncepte, námete a výslednej work in progress prezentácii Vektory dialógu ako predlohy pre vznikajúce dielo, by tak bolo možné zasadiť do línie predošlých jeho diel, okrem iných d-BODY-m (2017), Nesólo (2018), Sapiens Territory (2020), Príbeh a Nepríbeh (2024).

INŠPIRAČNÉ ZDROJE

Komplexnosť a nelinearita  inšpiračných zdrojov hlavne na začiatku ambície vytvoriť námet a koncepciu tvorby budúceho performatívneho diela sa podobá princípu celistvosti. Aj v tomto prípade tvoria inšpiračný celok nie jednotlivé zdroje. Podstatou je ich vzájomná prepojenosť a  neoddeliteľnosť. S odstupom času by sa dalo identifikovať štyri prepletajúce sa línie inšpirácie, ktoré vytvorili skelet tvorivého procesu. Každá z nich hneď na začiatku prinášala isté otázky, ktoré viedli k následnému vetveniu inšpiračného stromu.

Tanečné performerky, ich identity, fenomenálne telá, história a zdieľané prieniky

Jednou z prvotných inšpirácii bol obraz dvoch žien, performeriek, ktoré vtipne a inteligentne glosujú myšlienky mužov, autorov, filozofov, spoločensky aktívnych a viditeľných. Mužov kultúrno-spoločenského prostredia z obdobia, ktoré je dávno preč. Hrubú čiaru za ním nakreslili feministické hnutia. Tanečné performerky Eva Priečková a Anja Naňová patria k dvom rôznym generáciám tanečných umelkýň. Obe reprezentujú silné ženské hlasy. Jedna ako skúsená tanečná profesionálka, tvorkyňa, aktivistka, popularizátorka súčasného tanca, odvážne hľadajúca svoju cestu uhýbajúc neoliberálnemu valcu riadenom hlavne mužmi. Druhá umelkyňa debutantka, postupne skladajúca profesionálnu mozaiku svojho portfólia, vzdelaná, sčítaná, objavujúca svoj silný hlas vo svete mužov, ktorí ju neprestávajú obletovať ako kŕdeľ zhypnotizovaných kohútov. Tieto výrazné osobnosti so silnými príbehmi rámcovanými generačnými špecifikami – dve feministky plné kontroverzií, boli z pohľadu autora skvelým námetom, ale aj možným obsahom pre performatívne dielo. Ich reálne (fenomenálne) telá a identity v súzvuku aj protiklade k telám performatívnym (znakovým) rezonovali v predstave autora ako najvýraznejšia počiatočná inšpirácia. Ako tento obraz dvoch žien zhmotniť, rozpohybovať, objaviť jeho ďalšie vrstvy ako z neho vytvoriť ucelené, diváctvu prezentovateľné dielo?  Ako by mohlo vyzerať bezpečné a podnetné pracovné prostredie, v ktorom by sme mohli citlivo otvárať osobné zážitky performeriek ako autentické zdroje umeleckej inšpirácie?

Štvrtá vlna feminizmu a rozdelená spoločnosť

Ak boli prvým inšpiračným zdrojom tvorby výrazné ženské osobnosti/umelkyne, bolo ďalším logickým krokom spoznať kultúrno-spoločenský kontext vyhlásenia „výrazné ženské osobnosti/umelkyne“. Ako sa v tejto súvislosti stretáva identita autora, a/alebo tvorcu, choreografa, pedagóga s identitami performerstva? Naše identity vytvárame v sústavnej negociácii s okolím. Formujeme kvalitu optiky, ktorou na okolie, na iných a v konečnom dôsledku aj na seba nazeráme. Naše identity sa varia v hrnci formatívnej komplexnosti osobných príbehov. Nie sú oddelené od histórie, politiky, globálneho vývoja či regionálnych špecifík, aj tie ich formujú. Ak na pozadí (alebo popredí?) umeleckého skúmania a tvorby prebieha štvrtá vlna feminizmu bojujúca proti obťažovaniu a rodovému násiliu (nielen) v kontexte soc. sietí, tak kontextualizuje aj naše každodenné prežívania a vzťahy. Ako viesť tvorivý proces tematizujúci fenimizmus a svet žien v medzigeneračnom tvorivom tíme zloženom z dvoch performeriek a jednej dramaturgičky z pozície choreografa (síce geja, ale stále muža)? Ak v tejto otázke nahradíme pojem „viesť“ pojmom „facilitovať“, stane sa otázka menej problematickou a bude sama o sebe zároveň odpoveďou? Dnes nadužívané slovné spojenie – hlboko rozdelená spoločnosť, je diagnózou nielen chronicky opakovanou, ale aj diagnózou niečoho už chronického. Na štvrtú vlnu feminizmu sa valí vlna ultrakonzervativizmu a celý diskurz posúva ku koncu 19. storočia, k prvej vlne feminizmu. Jedna vlna požiera ďalšiu a ďalšiu, a stáva sa z nich nekonečné vlnobitie, ktoré nikam nevedie. Situácia sa javí beznádejne a preto, kde inde hľadať nádej ako v umeleckej tvorbe performancie? Performujúce telo je vo svojej  podstate vždy politické, prostredníctvom neho môžeme hľadať odpovede najautentickejšie, zároveň citlivo, ale aj nekompromisne.

„Art schould comfort the disturbed and disturb the comfortable.“ (Banksy)

Zrkadlenie

Kritické dielo Naomi Klein: Dvojnice. Cesta do Světa za zdrcadlem (Deník Alarm, 2025) vplyvnej kanadskej novinárky, autorky a aktivistky, známej kritickou analýzou globálneho kapitalizmu, neoliberalizmu a korporátnej moci, sa tiež stalo jednou z iniciačných inšpirácií. Vo svojej knihe vkladá do prehlbujúcej sa priepasti rozdelených spoločností  transparentné zrkadlo, cez ktoré niekedy druhú stranu vidíme a inokedy nie. Zrkadlenie ako opakujúca sa metafora na rôznych úrovniach aktuálneho globálneho vývoja sa stala inšpiráciou pre tvorivý tím hneď z dvoch perspektív naraz. Transformovala nehmotné myšlienkové východiská diela do fyzickej podoby tvorivého procesu a zároveň pomohla reflektovať telesný jazyk performativity tiel späť do ideového kaleidoskopu vznikajúcej predlohy budúceho diela. Na začiatku visel nad princípom zrkadlenia otáznik, keďže je nadužívaným a značne aj vyprázdneným princípom v umeleckej tvorbe (a nielen tam). Tvorivý tím však našiel aj iné, autor verí, že menej banálne a prvoplánové riešenia.

Umenie v obývačke

Pri aktuálnom poddimenzovanom stave podpory nezávislej umeleckej tvorby a obmedzených možnostiach jej prezentácie verejnosti spôsobenom rozpadom doteraz fungujúcich podporných systémov Fondu na podporu umenia a stratégiách kultúrnej politiky Ministerstva kultúry SR, sa jedným z inšpiračných zdrojov stala aj predstava tzv. obývačkového umenia. Teda tvorby takého formátu performatívneho diela, ktorý je možný uviesť aj za nízky rozpočet a kdekoľvek. V duchu DIY sa tento inšpiračný zdroj, možno nevyhnutná okolnosť, stali nielen jedným zo základných produkčných parametrov tvorby, ale aj celkovej estetiky pripravovaného diela.

OD IDEÍ K TELU, OD TELA K IDEÁM ALEBO STELESŇOVANIE MYŠLIENOK

Od inšpiračných zdrojov, ktoré autor rozvíjal plodnými diskusiami s dramaturgičkou Majou Hriešik, dospel tvorivý proces do momentu jeho ďalšej fázy. V úvode nej stála najzásadnejšia otázka problému s choreografiou. Ako preklopiť, preložiť, transformovať myšlienkové mapy vytvorené zo slov do jazyka telesnosti? Ako to urobiť tak, aby sa pohyb a expresivita tiel performerstva nestali popisné a čisto text interpretujúce? Ako nájsť tú tenkú hranicu medzi prezentáciou a reprezentáciou? (E. Fischer Lichte: Estetika performativity, 2011). A možno doplňujúca otázka, prečo ju vôbec hľadať? Na poslednú je najjednoduchšie odpovedať estetickou preferenciou alebo umeleckým štýlom/názorom/presvedčením autora. Ak je predstavou o estetike vznikajúceho diela performatívna hra balansujúca medzi autobiografiou a fikciou, dokumentom a absurdnou hyperbolou, performatívnym stand up-om dvoch performeriek bez slov a dekonštruovaný pohyb v dekontextualizovaných situáciách, odpoveď sa začala formovať tvorivým hľadaním prostredníctvom expresivity pohybu tiel performerstva. Stratégiou pri tvorbe budúceho diela by mohlo byť kladenie otázok a spochybňovanie čohokoľvek uzavretého a jasného.

Vstup tiel performerstva do tvorivého procesu

Vo svojej doterajšej umeleckej praxi využíval autor rôzne choreografické zadania, ktoré viedli k vytvoreniu konkrétnych tanečno-pohybových situácii. Performerstvo tak svojím (tanečným) pohybom situácie nestvárňovalo alebo neinterpretovalo/nevysvetľovalo, ale situácie žilo. Skúmalo, čím a kým sa stáva, pritom ako sa pohybuje v presne definovanej, limitovanej situácii. Príklad zadania využitého pri tvorbe dvojdiela Príbeh – Nepríbeh:

• Performerka stojí čelom k stene, chrbtom k priestoru za sebou; skúma vzťah k stene a pocity, ktoré jej táto situácia prináša; pozoruje dynamiku rovnováhy vlastného tela vo vertikále v porovnaní s relatívne nemennou stabilitou steny oproti; vo vlastnej rovnováhe pozoruje potenciál pre voľný pád ako poddanie sa gravitácie; necháva na telo nejakú z možnosti voľného pádu pôsobiť a pozoruje ako jej telo začne padať a organizovať sa tak, aby si pri páde neublížilo; pozoruje ako sa pri páde vzďaľuje od steny, ktorú vidí a penetruje zadný priestor, ktorý nevidí; v istom momente počas pádu náhle telo zastaví tak, aby ostalo v nepohybe; telo zastaví tak, aby už nehrozil ďalší pád; pozoruje novú situáciu ako protiklad k tej východzej; ako sa vníma?; čo jej poloha tela môže potenciálnemu publiku za jej chrbtom komunikovať/ako si pozíciu v zmysle významu, znakovosti interpretuje ona; na chvíľu vedome oddeľuje pozorovanie seba ako objektu a subjektu; skúma ako sa zmenil jej vzťah k priestoru/stene pred ňou ako pozná lepšie nejakú čas priestoru za sebou; svoje pozorovanie náhle preruší, zdvíha sa a vracia sa späť do stoja pri stene, aby v slučke začala  s tým istým zadaním opierajúc sa aj o predošlú skúsenosť…atď.

Tento príklad demonštruje, ako improvizačné zadanie v podobe jasne rámcovaných možností a limitov telesného pohybu, môže vytvoriť pohybovo-tanečnú situáciu ako jeden zo základných kameňov pripravovaného diela. Zámerom bolo vytvorenie situácie, ktorú performerstvo naozaj telesne prežíva. Pozoruje ju a seba v nej. Nachádza jej hraničnosť a možnosti bytia v jej limitoch. Tanečno-pohybová situácia vzniká zakaždým nanovo v nemenných rámcoch zadania. Namiesto interpretácie či vysvetľovania toho, čo sa v scéne deje, sa to deje naozaj. Performerstvo nepredstiera, že padá, ale padá skutočne. Nepredstiera, že publikum, ktoré má za chrbtom nevidí, lebo skutočne ho nevidí. Performerstvo nereprezentuje, čo má divák vidieť, ale prezentuje sa diváctvu v autenticky dejúcej sa situácii.

Dopracovať sa od prvotných myšlienkových inšpirácii a tematických rámcov až k vytvoreniu takejto tanečno-pohybovej/performatívnej situácie, ktorá by idey diela nestvárňovala, ale prostredníctvom pohybovej akcie performerstva by idey vytvárala, je najväčšou a zároveň pre autora najzaujímavejšou výzvou vo vlastnej umeleckej praxi. Stratégiou by mohlo byť vyňatie zaujímavého fragmentu z celku, jeho dekonštrukcia a vsadenie do nového kontextu. Z takto amplifikovaného fragmentu sa stáva esenciálny ideový „nosník“. Vytvorenie takéhoto typu improvizačného zadania je postavené na jeho opakovanom testovaní, spochybňovaní, to všetko v snahe mu porozumieť. Vychytávanie nefungujúcich detailov, či už navonok – pozorovanie tvorcu  alebo zvnútra – skúsenosť performerstva (zvyčajne idú ruka v ruke), si vyžaduje čas. Len prostredníctvom reálnej pohybovej akcie performerstva je možné nachádzať cez jeho fenomenálne telo vznikajúce významy tela znakového. Znakové telo nie je dané vopred, ale vzniká v procese. V tomto procese sú telá performerstva unikátnou dielo vytvárajúcou entitou, nenahraditeľným médiom. Telá neznázorňujú už existujúce významy, stávajú sa médiom, ktoré významy vytvára.

Vektory dialógu a ich nosné performatívne situácie

K prezentácii work in progress sa nám podarilo identifikovať a následne rozvinúť niekoľko situácií, ktoré sme pri budovaní celkové stavu varírovali a kombinovali. Mnohé z nich vyšli z architektúry a identifikovanej „performatívnej funkčnosti“ priestoru. V celku sa ich udeje viac, ale za základné by sme mohli považovať tieto tri:

1 performerky v telesnom, neverbálnom dialógu (medzi sebou a s diváctvom) v obývačkovej atmosfére na kreslách v centrálnej časti, ktorú definuje koberec;

2 performerky v susediacich kútoch miestnosti, komunikujúce (aj verbálne) solitérne samé so sebou, medzi sebou navzájom a prostredníctvom echa nesúceho sa z kútov do celej miestnosti aj s diváctvom;

3 performerky exponované frontálne blízko pri stene hracieho priestoru akoby by boli súčasťou filmového plátna, na ktorom sa vždy pri otočení stávajú niečím/niekým ďalším.

Tieto tri situácie sa stali základom, z ktorých tvorivý tím vystaval kostru celku pre work in progress ukážku s titulom Vektory dialógu. Tá sa stala náčrtom pre vznikajúcu tanečnú performanciu Turn the corner.

Na záver

Každú z uvedených performatívnych situácií  by bolo zaujímavé reflektovať aj detailnejšie. Namiesto toho uvádzam na záver textu anotáciu a kredity k prezentácii, ktorá sa uskutočnila 14.11.2025 v Starom Lýceu v Bratislave, kde po prezentácii prebehla diskusia s účastníctvom. Dialóg s prvým diváctvom bol skvelým zrkadlením procesu o zrkadlení. V tejto chvíli autor textu predáva štafetu recenzetom/kám súčasného tanca, ktorí/é môžu nahliadnuť na problematiku z iného, dá sa predpokladať, že objektívnejšieho miesta.

_______________________________________________________________________

Naštudovanie tanečného predstavenia podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.